Má toto nejakú cenu???
Ahojte!
Ako som sa tak pozerala na štatistiky návštevnosti a príspevky, zistila som, že sem píšem prevažne ja. Ale nezazlievam to Romči. Možno nemá čas a má inú robotu. Neviem, tak jej to nechcem vyčítať. Avšak keď si to zoberiem z druhej stránky, musím sem o to častejšie pripisovať veci ja, aby ste mali čo čítať. Minulý mesiac si pozrelo naše stránky viac ako 700 ľudí a chcem, aby sa táto hranica ešte prekročila, tak som si povedala, že sem budem chodiť pravidelne. Akosi ma to, že sem chodí toľko ľudí naštartovalo. Do nendávna som si myslela, že si náš blog pozerá len jedna moja kamoška a nejaké Romčine kamošky. Ale nie je to tak. Odvtedy sa snažím ako žeravá pripisovať sem takmer všetko, čo sa mi stane. Prečo takmer všetko? Vysvetlenie je jednoduché. Sú totiž veci, ktoré si chcem nechať len pre seba, prípadne veci, o ktorých vie len Miška. A chcem aby to tak aj ostalo. Od istého momentu som prestala veriť ľuďom. Dokonca aj kamoškám, ktorým som predtým nemala problém zdôveriť sa, teraz neverím natoľko dostatočne, aby som im vešala na nos moje osobné veci. V skratke by som to vysvetlila tak, že som dostala rozum. Momentálne verím len Miške (tá, kvôli ktorej chodím na Turú), Ondrejovi, Miške (spolužiačke), Erikovi, mame, krstnej a bratovi. Toto sú ľudia, ktorým bezhrenične verím. Sú ľudia, ktorí sú síce moji veľmi dobrí kamaráti, ale nehovorím im o sebe všetko. Len to, čo by mi nevadilo, keby sa preriekli a vykecali to ostatním. Opatrnosť nadovšetko.
Dnes sa nestalo vlastne nič zaujímavé. Ráno som vstala o nejakej 9:30 aby som si pozrela Krok za krokom. Je to jeden z mojich obľúbených seriálov. To ako sa k sebe správajú tie decká, presne vystihuje to, ako sme sa volakedy správali k sebe ja a môj brat. Ale tie časi sú našťastie už za nami. Keď to skončilo, do obeda som sedela pri počítači a písala si s kamošmi. Okolo 13:00 odišiel môj brat aj s ocom na futbal. Brat hrá za dorast a oco ich trénuje. No a ja a mama sme sa rozhodli, že sa ideme prejsť. Boli sme vonku asi pol hodinu, keď sme obe naraz skonštatovali, že už nevládzeme. Bolo strašné horko a boli sme prejedené. No OK, priznávam, že možno máme troška menšiu kondičku. Tak som mame navrhla, že to môžeme zobrať skratkou cez rúru. Súhlasila. Len pre objasnenie, tá rúra je dosť hrubá a keď ňou zvládnem prejsť ja bez toho, aby som sa strepala, musí to dokázať každý. Mama sa chvílu hrala na veľkú hrdinku, že to zvládne. Keď sme však prišli na miesto, už si taká istá nebola. Ja som to na nej hneď spozorovala a začala som si z nej robiť srandu, že teraz bude ako Baby z Hriešneho tanca, keď trénovali na tom strome. Keby ste ju videli ako cez tú rúru išla! Niečo nádherné! Keby to videl môj oco, tak ho roztrhne od smiechu! Síce ma skoro zabila, lebo sa skoro strepala, keď ma napomínala nech sa nekosím, lebo padne ale to nevadí. Stálo to za to!
Už fakt neviem čo mám písať, tak budem končiť.
Majte sa krásne!
Vaša Sisa
tak...............
(Romča-spolumajiteľka blogu, 14. 9. 2009 19:50)